Rozhovor s Karolom Wildom
Sedíme oproti sebe a chvíľu je ticho. Také to ticho, ktoré nevzniká z nepríjemného nedostatku tém na rozhovor, ale z toho, že niektoré príbehy si pýtajú čas. Karol Wild sa díva niekam von cez okno a ja sa ho pýtam prvú otázku, hoci mám pocit, že odpoveď už v ňom dávno existuje.
“Karol, keď sa ťa človek spýta, kde si doma, čo by si dnes odpovedal?”
Karol sa pousmeje, akoby tá otázka bola jeho starou známou.
“To je tá najťažšia jednoduchá otázka. Žilina, Praha, Hamburg… tri mestá. Ale nie sú to len miesta. Sú to tri verzie môjho života. A niekedy mám pocit, že domov nie je jedno miesto, ale skôr spôsob, ako človek prežije svoj vlastný príbeh.”
Žilina: začiatok medzi jazykmi a svetmi
“Poďme na začiatok. Narodil si sa v Žiline v roku 1937. Ako si spomínaš na detstvo?”
“Narodil som sa do rodiny, kde sa stretávalo viac svetov naraz. Mama bola poľského pôvodu, otec mal česko-nemecké korene. Vyrastal som medzi jazykmi, kultúrami, identitami. Nebolo to nič výnimočné, bolo to jednoducho prirodzené.”
Na chvíľu sa odmlčí.
“Boli sme podnikateľská rodina. Mama bola veľmi pracovitá, veľa času trávila v práci. Ja a brat František sme mali opatrovateľku. A potom bol ten náš dom v centre Žiliny… s veľkým spoločenským priestorom, salónom pre takmer sto ľudí, tanečnou miestnosťou a reštauráciou.”
“Tam sa odohrala aj tá známa udalosť s Josephine Bakerovou?”
Karol prikývne.
“Áno. Na pozvanie Pavla Folkmanna, ktorý sa neskôr stal mojím nevlastným otcom, tam vystúpila Josephine Bakerová. Vtedy to bola obrovská spoločenská udalosť.”
“A Folkmann vybudoval aj Paľovu búdu…”
“Presne tak. Na Bôriku – v Chrástí. Bola to krásna drevená stavba v secesnom štýle. Reštaurácia, víkendový hotel, spoločenské miesto. Žilina mala vtedy inú atmosféru, než si dnes ľudia vedia predstaviť.”
Vojna: jazyk ako stigma
“Potom prišla vojna a povojnové usporiadanie Európy. Ako to na teba vplývalo?
Karol si oprie ruky o stôl.
“Mama ma dala pred vojnou do nemeckej školy. Verila, že jazyky sú budúcnosť. Ale po vojne sa to obrátilo proti mne. Keď som prešiel na slovenskú školu, stal som sa „Nemcom“. Posmech, aj fyzické útoky.”
“To muselo byť pre dieťa veľmi ťažké.”
“Bolo. A mama rozhodla, že sa nemčina doma prestane používať. Jazyk, ktorý bol prirodzený, sa zrazu stal niečím nebezpečným.
Pokus o útek a väzenie
“Na konci vojny ste sa pokúsili odísť do Švajčiarska…”
“Áno. Ale Pavol Folkmann sa nakoniec rozhodol vrátiť sa späť. A keď sme sa vrátili, dom bol vyrabovaný.”
Karol sa zamyslí. Akoby sa vracal do minulosti.
“A potom prišlo najťažšie obdobie. Mama bola zatknutá. Pre nemeckú národnosť, pre podozrenie z kolaborácie. Dostala osem mesiacov väzenia.”
“Ty si mal vtedy len osem rokov.”
“Áno. A pamätám si, ako som s ňou hovoril cez väzenské mreže. To sú obrazy, ktoré zostávajú hlboko vryté do duše.”
Praha: sloboda, ktorá neprišla
“Po roku 1948 si odišiel študovať do Prahy…”
“Myslel som si, že veľké mesto mi dá anonymitu. Slobodu. Ale tlak pokračoval. Zo Slovenska chodili podnety, že som politicky nespoľahlivý.”
“A škola? Učitelia, spolužiaci?
“Najprv ich odmietali. Bol som dobrý študent. Ale na konci tretieho ročníka sa bolo niečo ako preverovanie študentov. A v atmosfére strachu sa ma nikto nezastal. Vylúčili ma z Filozofickej fakulty.”
Elektrikár, návrat, pád, psychiatria
“Čo nasledovalo?”
“Pracoval som ako elektrikár. Potom som sa vďaka kolegom v práci vrátil späť na univerzitu. Ale opäť ma vylúčili.”
“A potom prišla hospitalizácia?”
“Áno. Tri mesiace na psychiatrickej klinike. Ťažké obdobie.”
Zlom: z robotníka doktor filozofie
“A predsa sa tvoj príbeh tam neskončil…”
“Nie. Vrátil som sa do práce, získal výučný list a postupne som sa dostával späť k štúdiu. A potom nastal paradoxný obrat. Z robotníka, ktorého režim považoval za nespoľahlivého, sa stal človek s doktorátom z filozofie a histórie.”
“A prednášal si na Karlovej univerzite.”
Karol sa pousmeje.
“Áno.”
Vysoká škola, 1968 a koniec ilúzií
“Pôsobil si aj na Vysokej škole ekonomickej?”
“Áno, ako asistent. Ale po roku 1968 ma prepustili ako jediného, kto nebol v strane.
Film a Chaplin
“Popri tom si sa venoval aj filmu, však?”
“Veľký vplyv mal na mňa Chaplin – Monsieur Verdoux. Skúsil som sa prihlásiť FAMU, ale neprijali ma. Tak som začal robiť dokumenty pre Krátky film a televíziu.”
“A tvoj film Mníchov 1938…?”
“Ten skončil v trezore na dvadsať rokov. Ale neskôr sa z neho stal dôležitý dokument.”
Pražská jar a zákaz
“Bol si aktívny aj počas Pražskej jari?
“Áno. Ale po okupácii a po odmietnutí Anticharty ma vyhodili z televízie.”
Emigrácia
“A potom nasledovalo Nemecko…”
“Po 20 rokoch, v roku 1988 som dostal povolenie odísť. Pomohol aj tlak zo strany NSR a ministra zahraničných vecí Hansa-Dietricha Genschera. V januári 1989 som odišiel.
Nemecko a nový začiatok
“A začínal si odznova…”
“Áno. Odznova.”
Dnes
“Dnes si stále aktívny.”
“Píšem, publikujem, pôsobím ako prísediaci na Mestskom súde v Prahe. A niekedy ľudí prekvapuje, že človek s takým životom sa stále ešte zaujíma o súčasný život a zapája sa do diskusií.”
“Napísal si aj knihu.”
“Rozevřená minulost. Sú to spomienky na moju životnú púť”.
Záver
Rozhovor sa končí, ale v miestnosti zostáva pocit, že ešte jedna otázka visí vo vzduchu .
“Karol, keď sin a začiatku rozhovoru povedal, že „domov nie je jedno miesto“, čo si tým myslel?”
Karol sa zamyslí.
“Že človek si domov nenájde. On ho prežije. Žilina, Praha, Hamburg… nie sú to body na mape. Sú to vrstvy jedného života.”
Chvíľu sa odmlčí.
“A možno je domov to, čo človeku zostane, keď mu všetko ostatné zoberú.”
Nachádza sa na Bottovej ulici č. 1, na nároží Radničnej ulice a Mariánskeho námestia, oproti starej žilinskej radnici. Spoznáte ho podľa nárožnej medenej vežičky so zástavkou.
Na prelome 17. a 18. storočia dom vlastnil Andrej Harhovský, významný predstaviteľ žilinskej evanjelickej cirkvi.
V roku 1881 dom kúpil hostinský Pavel Folkman. Zriadil v ňom hostinec a ubytovanie pre hostí. Po jeho smrti pokračoval v podnikaní syn Pavol Folkman, známy žilinský hotelier a neskorší staviteľ Paľovej búdy.
Okolo roku 1930 mal Folkmanov dom iba štyri hotelové izby, ale jeho význam spočíval predovšetkým v hostinci, kaviarni a spoločenskom živote. Chodili sem na obedy predstavitelia mesta a večer sa tu schádzali a zabávali Žilinčania.
Pavol Folkman zriadil v kaviarenskej časti domu vyhľadávaný UHU bar. Podľa žilinských historických zdrojov v ňom vystúpila aj svetoznáma Josephine Bakerová.
So Žilinou sa spája aj tradovaný príbeh o bujarej noci, počas ktorej mali miestni páni piť šampanské z jej črievičky. Samotné vystúpenie uvádzajú mestské zdroje ako historickú udalosť, no príhodu s črievičkou treba považovať skôr za miestnu legendu, pokiaľ sa nenájde dobový dokument, ktorý ju potvrdzuje.
To pravdepodobne vysvetľuje, prečo sa Josephine Bakerová objavuje v príbehu Karola Wilda.
Po smrti staršieho Pavla Folkmana prešiel dom v roku 1927 na jeho šesť detí. V roku 1938 získal časť domu Karol Wild.
Po roku 1949 bol dom skonfiškovaný a až do roku 1991 ho vlastnil štát. Na poschodí fungoval Klub mladých, kde sa konali zábavy a hrávali karty, šach či biliard. Na prízemí bola predajňa odevov, neskôr detského textilu.
V roku 1977 prešiel väčšou prestavbou. Po páde komunizmu bol v rámci reštitúcie vrátený rodine Wildovcov, ktorá ho v 90. rokoch opravila a obnovila aj charakteristickú nárožnú vežičku. Istý čas tu fungovala predajňa textilu a športových potrieb Wild.
Folkmanov dom je dnes národnou kultúrnou pamiatkou a súčasťou Mestskej pamiatkovej rezervácie Žilina.
Áno. Paľova búda je zaujímavá historická stavba v žilinskej časti Bôrik – Chrastie, dnes na Univerzitnej ulici 2, hneď pri Žilinskej univerzite.
Pôvodne to bola obľúbená výletná reštaurácia Žilinčanov.
V roku 1925 ju dal postaviť žilinský hotelier Pavol Folkmann – podľa jeho krstného mena dostala názov Paľova búda.
Projekt vypracoval architekt Stanislav Bresciani, rodák z neďalekého Kuneradu.
Bola navrhnutá vo švajčiarskom štýle ako nápadná viacpodlažná drevená stavba s dvoma vežičkami.
V tom čase stála pomerne ďaleko od mesta, uprostred prírody, a slúžila ako cieľ nedeľných prechádzok a výletov Žilinčanov.
Jej osudy sa potom niekoľkokrát zásadne zmenili:
1925 – 1938Lesná výletná reštaurácia
Od roku 1938 Ústav sestier sv. Cyrila a Metoda pre mentálne postihnuté dievčatá
Po roku 1950 Zoštátnený sociálny ústav
Od roku 1980 Časť vojenskej katedry Vysokej školy dopravy a spojov
Po roku 1990 Krátko opäť pohostinstvo a študentská kaviareň
Od roku 1998 Univerzitné pastoračné centrum sv. Pavla
Keďže reštaurácia bola čoraz menej navštevovaná a jej prevádzka prestala byť výnosná, Pavol Folkmann ju v roku 1938 venoval Kongregácii sestier sv. Cyrila a Metoda. Sestry sa tam starali o mentálne postihnuté dievčatá.
Po násilnom zrušení ženských reholí komunistickým režimom v roku 1950 objekt prevzalo zdravotníctvo a pokračoval v ňom sociálny ústav.
V roku 1980 budovu dostala Vysoká škola dopravy a spojov.
V rámci reštitúcií bola v roku 1996 vrátená sestrám cyrilometodkám, avšak už v zlom stave. Tie ju začiatkom roka 1998 poskytli do dlhodobého bezplatného prenájmu – „za cenu opravy“ – novému Univerzitnému pastoračnému centru.
Veriaci, učitelia a študenti ju svojpomocne obnovili pod vedením Ladislava Stromčeka.
Dnes teda už nie je verejnou lesnou reštauráciou, ale sídlom Univerzitného pastoračného centra pri Žilinskej univerzite. Nachádza sa v nej kaplnka, spoločenské priestory, herňa a zázemie pre študentské a duchovné aktivity.
Zaujímavé je, že stavba v roku 2025 oslávila sto rokov a napriek úplne odlišnému využitiu si stále zachovala pôvodné ľudové pomenovanie Paľova búda.
Narodila sa v chudobnej afroamerickej rodine v meste St. Louis v USA. Ako mladá odišla do Paríža, kde sa v 20. rokoch 20. storočia stala svetovou hviezdou. Preslávila sa živelným tancom, humorom, odvážnymi kostýmami a nezabudnuteľným vystupovaním. Jej najznámejším javiskovým symbolom bola suknička vytvorená z umelých banánov.
Jej život však nebol iba príbehom slávy:
Počas druhej svetovej vojny pomáhala francúzskemu odboju. Využívala svoje cestovanie a spoločenské kontakty na získavanie informácií; tajné správy ukrývala aj v notových zápisoch.
Za svoju službu dostala vysoké francúzske vyznamenania vrátane Vojnového kríža a Radu Čestnej légie.
Aktívne bojovala proti rasovej segregácii. V USA odmietala vystupovať pred publikom rozdeleným podľa farby pleti.
V roku 1963 vystúpila na Pochode na Washington, na ktorom Martin Luther King predniesol prejav I Have a Dream.
Adoptovala dvanásť detí rozličného etnického, národnostného a náboženského pôvodu. Nazývala ich svojím „dúhovým kmeňom“ a chcela nimi ukázať, že ľudia rôznych kultúr môžu žiť ako jedna rodina.
Fotografia je z IV. svetového kongresu študentstva, ktorý sa konal v Prahe na prelome augusta a septembra 1956.
IV. svetový kongres študentstva organizoval Medzinárodný zväz študentstva – International Union of Students, IUS, ktorý mal sídlo v Prahe. Organizácia vznikla v Prahe roku 1946 ako povojnové medzinárodné združenie študentov.
V roku 1956 však už prebiehala studená vojna a organizácia bola výrazne ovplyvnená politikou sovietskeho bloku. Západné študentské zväzy jej vyčítali komunistickú propagandistickú orientáciu a vytvorili konkurenčné medzinárodné združenie. Kongres preto nebol iba nevinným študentským stretnutím; bol aj miestom politického a ideologického zápasu medzi Východom a Západom.
Karol vtedy študoval v Prahe. Po maturite v roku 1955 nastúpil na Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Karlovej a neskôr prešiel na Filozofickú fakultu. Na fotografii má teda približne 19 rokov.
Fotografia teda zachytáva Karola krátko pred udalosťami, ktoré vážne zasiahli do jeho štúdia a ďalšieho života tak, ako o nich hovorí vyššie v rozhovore.
Serpentíny boli slovenský dvanásťdielny televízny seriál z roku 1974, ktorý vyrobila Československá televízia Bratislava. Nešlo o klasický hraný kriminálny seriál, ale o polohrané dokumenty s rekonštrukciami skutočných trestných činov.
Jednotlivé prípady mali divákom ukazovať nielen spáchaný čin a jeho vyšetrovanie, ale aj ľudské slabosti a spoločenské okolnosti, ktoré k nemu viedli. Názov Serpentíny zrejme symbolizoval kľukaté cesty ľudských rozhodnutí a postupné odhaľovanie súvislostí.
Podľa dostupnej filmografie Karol Wild réžíroval šiesť po sebe nasledujúcich častí: Hazardéri, Túžba Mercedes, Koncert pre samopal, Pancier ľahostajnosti, Posledná večera a Svinský príbeh.
Ladislav Chudík v seriáli pôsobil ako rozprávač. Jeho hlas prepájal hrané rekonštrukcie s dokumentárnym výkladom, komentoval udalosti a pravdepodobne diváka sprevádzal vyšetrovaním a morálnymi súvislosťami prípadov.
Táto práca Karola Wilda spadá do obdobia, keď Karol po prepustení z Vysokej školy ekonomickej nemal stabilné miesto v televízii. V rokoch 1969 – 1988 pracoval externe na voľnej nohe ako režisér pre Krátky film Praha a Československú televíziu. Pamäť národa výslovne uvádza, že bol počas normalizácie vytlačený na okraj profesionálneho života.
Napriek tomu dostať réžiu polovice dvanásťdielneho seriálu Československej televízie bola významná zákazka. Spolupráca s Ladislavom Chudíkom, jednou z najvýraznejších osobností slovenského herectva, tiež naznačuje, že Karol bol televíziou považovaný za profesionálne spôsobilého režiséra, hoci z politických príčin zostával iba externistom.
Fotografie sú z rodinného archívu pána Karola Wilda, ktoré dodala pani Iveta Galbavá. Obšírnejší opis k fotografiám dodal pán Jozef Starosta na základe voľne dostupných informácií na internete a po konzultácii s ChatGPT.
- 47 views