Rozhovor Jozefa Starostu s Paulom Stachom o jeho návšteve Slovenska 2026
Jozef: Paul, takmer každý rok cestuješ na rodné Slovensko. Podarilo sa ti ho navštíviť aj tento rok?
Paul: Každý rok, okrem obdobia covidu, smerovali moje turistické cesty aj na rodné Slovensko. Stretávam sa tam s rodinou a priateľmi zo Slovenska, ale aj s priateľmi z Kanady a USA, ktorí sa práve v tom čase nachádzajú v Európe. Vzdialenosti medzi nami sú na Slovensku mnohonásobne menšie ako na obrovskom americkom kontinente.
Aj tento rok sa mi to, vďaka Bohu, podarilo. Osobné stretnutie v reálnom živote má pre mňa väčšiu hodnotu ako kontakt prostredníctvom Facebooku.
Aké boli tvoje prvé dojmy po prílete do Európy?
Každý rok vidím pozitívne, ale aj negatívne stránky premeny Slovenska. Tentoraz som vystúpil z lietadla vo Viedni.
Chcel som pokračovať autobusom, FlixBusom, do Bratislavy. Vodič mi však povedal, že hotovosť neprijíma a platba je možná iba digitálnou formou.
„Cash is King“ je moje heslo. Len sa neponáhľajme do tej budúcej otrockej digitalizácie!
Počkal som teda na ďalšie autobusové spojenie, tentoraz Slovak Lines, kde platba v hotovosti nepredstavovala nijaký problém.
Všimol si si počas cesty aj nejaké ďalšie zmeny?
Sadol som si do autobusu a dobrú tretinu cestujúcich tvorili pasažieri indického pôvodu. Po príchode do Bratislavy som pozoroval pohyb na uliciach a opäť som videl kolobežkárov, cyklistov, motocyklistov, taxikárov a kuriérov firmy Bolt, ktorá je známa aj rozvozom jedla.
Mnohí zo spomínaných kuriérov boli Aziati, predovšetkým Indovia.
Pri cestovaní sa vždy zaujímaš aj o miestnu gastronómiu. Platilo to aj tentoraz?
Samozrejme. Pri svojich cestách sa vždy usilujem vyskúšať predovšetkým lokálnu epikuristiku – gastronómiu a všetko, čo je s ňou spojené. Jednoducho povedané, netúžim objavovať na Slovensku hamburgery.
Slováci, máme byť na čo hrdí, v mnohých oblastiach – a jednou z nich je aj naša kuchyňa.
Jednou zo zastávok na tvojej ceste bol Trenčín, Európske hlavné mesto kultúry 2026. Ako na teba zapôsobil?
Bol som veľmi zvedavý na Trenčín 2026 – Európske hlavné mesto kultúry.
Sadol som si na hlavnom Mierovom námestí v cukrárni a kaviarni s honosným názvom PARIS, aby som si vychutnal pohľad na neďaleký majestátny hrad Matúša Čáka. Samozrejme, dúfal som, že sa aj patrične osviežim.
Onedlho prišla mladá čašníčka a opýtala sa ma, čo by som si objednal.
Najprv som si objednal punčovú zmrzlinu s hrozienkami. Bola za tým aj nostalgia z detstva – spomienka na balkánsku zmrzlinu od Čamila z Bánoviec nad Bebravou.
Odpoveď však znela:
„Punčovú nemáme.“
Tak som skúšal ďalej:
„Poprosím teda pol litra slovenského pivečka.“
„Bohužiaľ, pivo v cukrárni a kaviarni nepodávame,“ odpovedala.
Tak jej hovorím:
„Prineste mi, prosím, slovenskú Kofolu.“
Čašníčka na to:
„Kofolu nemáme, máme však americkú Coca-Colu.“
Videl som, že pôjde do tuhého, a tak som si vypýtal:
„Dajte mi, prosím, aspoň slovenskú minerálku.“
No ani v tomto prípade som nebol úspešný.
Takže podnik s názvom PARIS pod Trenčianskym hradom ti veľa slovenských výrobkov neponúkol?
Presne tak. Skrátka, v Európskom hlavnom meste kultúry som v praxi zbadal, ako to vyzerá s heslom: „Na Slovensku po slovensky.“
Požiadal som spomínanú čašníčku, aby informovala majiteľa PARIS-u, že by nebolo od veci, keby pod Trenčianskym hradom ponúkal vo svojom sortimente aj svetové slovenské produkty, ktorými Kofola a slovenské minerálky bezpochyby sú.
Mal si na Slovensku aj opačnú skúsenosť – podnik, ktorý sa k slovenskej gastronómii hrdo hlási?
Dobrú skúsenosť som mal pre zmenu v Košiciach.
Oproti košickej katedrále sa nachádza podnik Republika Východu. Ponúkal bohatý sortiment kvalitných slovenských jedál, lokálnych pív a slovenských minerálok. Tam si človek mohol naozaj vychutnať miestnu kuchyňu.
Počas pobytu si zavítal aj do kúpeľov v Rajeckých Tepliciach. Čo ťa prekvapilo tam?
Áno, navštívil som aj kúpele Rajecké Teplice.
Aj tam ma čakalo prekvapenie. Pred rokom upratoval izby slovenský personál. Teraz už medzi pomocnými silami a upratovačkami nájdete aj pracovníčky z Indie.
Zaujímavé je, že ceny v kúpeľoch nešli dole. Naopak, stúpli, hoci kúpele využívajú lacnejšiu pracovnú silu. Dnes vás dokonca môže vyjsť dovolenka v Egypte alebo Turecku lacnejšie ako pobyt na Slovensku.
Dokonca aj v mojom malom mestečku Nováky stretávam Indov, ktorí pracujú v neďalekom priemyselnom parku.
Ako si túto zmenu vysvetľuješ?
Čítal som slovenské Hospodárske noviny a už z titulného článku som v podstate pochopil „globálnu svetovú progresívnu politiku“. Titulok znel približne takto: „Ceny na Slovensku sa už vyrovnávajú Západu, aj keď mzdy oproti Západu stále zaostávajú.“
Aby sa lacné pracovné sily z rozvojových krajín dostali do Európskej únie, ani Slovensko ako súčasť EÚ sa tomu už neubráni. Mocní páni tohto sveta budú mať záujem, aby chudoba pracovala aj za hrsť ryže.
Čoskoro nám naplno nabehne umelá inteligencia a robotizácia a potom budeme spomínať na staré dobré časy, ktoré existovali pred „covidovou olympiádou“.
Dôležitý je zatiaľ nákupný košík s dominantným „almighty dolárom“ a, samozrejme, s tým spojený profit.
Vnímaš to teda ako súčasť širších svetových zmien?
Súčasné pokolenie prežíva turbulentné časy. Doterajší svetový poriadok sa mení, prebieha dedolarizácia a do popredia sa pomaly, ale isto dostávajú krajiny BRICS.
Ale teraz radšej by som odbočil od politiky k dobrému jedlu a nápojom.
Dobre, vráťme sa k slovenskej kuchyni. Čo si na nej najviac ceníš?
Rád si vychutnám slovenskú stravu, pivečko, vínečko a minerálne vody, ktoré sú skutočne kvalitné. Keď človek cestuje po svete, príde na to sám.
Keď Pán Boh letel nad Slovenskom, doprial nám mnohé vzácnosti, ktoré v mnohých iných krajinách neobjavíte.
Kanada je rozlohou druhá najväčšia krajina sveta, a napriek tomu tu nájdete maximálne tri až päť druhov kanadských minerálok. Porovnajte si to s maličkým Slovenskom!
V blízkosti Rajeckých Teplíc si navštívil aj jedno známe pútnické miesto.
Áno. Neďaleko Rajeckých Teplíc som mal možnosť navštíviť pútnické miesto s prameňmi v Rajeckej Lesnej.
Tam som si uvedomil, prečo firma Kofola ČeskoSlovensko vybudovala neďaleko odtiaľ veľký závod, ktorý využíva kvalitnú miestnu vodu.
Značka Kofola má veľmi dobré meno v celej strednej Európe. Dovolím si tvrdiť, že je zdravšia ako samotná Coca-Cola. Dúfam, že Kofolu dostávajú aj hostia v Prezidentskom paláci v Bratislave.
V okolí môjho Hamiltonu v Ontáriu možno Kofolu dostať vďaka šikovným poľským obchodníkom, ktorí vedia doviezť aj zopár slovenských potravinových výrobkov.
Za slovenskou gastronómiou si sa vrátil aj do Bratislavy. Kam tam rád chodíš?
Áno, ďalšia pozitívna gurmánska skúsenosť sa mi pritrafila práve v Bratislave. Rád si vychutnám jedlá v Slovenskej krčme – v Slovak Pub-e. na Obchodnej ulici.
Návštevníka zaujme interiér s národnou tematikou. Niečo také v bratislavských progresívnych kaviarňach neuvidíte.
Ale teraz by sme už radšej mohli prejsť definitívne od politiky ku gulášu…
Súhlasím. Tento rok si sa zúčastnil aj HREŽĎOVSKÉHO GULÁŠ FESTU v Bánovciach nad Bebravou. Aká je história tvojho vzťahu k tomuto podujatiu?
Tento rok som mal možnosť absolvovať aj HREŽĎOVSKÝ GULÁŠ FEST v Bánovciach nad Bebravou.
Nechce sa mi veriť, že som sa zúčastnil na jeho prvom ročníku, potom na niekoľkých ďalších a tento rok sa konal už trinásty ročník.
Je to zaujímavá kultúrno-spoločenská tradícia. Zakaždým je všetko dobre zorganizované – klobúk dole!
Tento rok súťažilo 24 kuchárskych mužstiev a víťazom sa stalo mužstvo Pelikán z neďalekej Malej Hradnej.
Uvariť správny a kvalitný slovenský guláš – aj to je určite umenie.
Počas pobytu na Slovensku si sa stretol aj s Dušanom Peterkom, ktorého poznajú Slováci v Toronte ako „torontského baču“.
Áno, tento rok sa mi podarilo slovenské stretnutie s torontským bačom Dušanom Peterkom. (foto č. 9) Vďaka nemu majú Slováci z okolia Toronta možnosť kúpiť si pravú ovčiu bryndzu, korbáčiky, žinčicu, slaninku, klobásky a ďalšie salašnícke výrobky.
Bol som práve v Trenčíne, keď mi bača Dušan zavolal a pozval ma do neďalekej dedinky Pružina. Pripravil mi nádhernú exkurziu v prostredí Strážovských vrchov, neďaleko Považskej Bystrice.
Jeho známa Oľga, majiteľka Salaša Pružina, tam bačuje a spracúva vlastné surové ovčie mlieko na delikátne syrové špeciality prospešné pre zdravie.
V Pružine ťa však čakalo ešte jedno prekvapenie.
Dušan ma zaviedol k svojmu kamarátovi do rekreačného zariadenia Chmelisko. Pri dobrom pivečku som tam obdivoval bohatú zbierku starých poľnohospodárskych strojov, traktorov značky Zetor, ba dokonca aj historický traktor z USA.
Na záver tvojej cesty prišlo stretnutie, ku ktorému máš veľmi osobný vzťah – stretnutie čitateľov časopisu Krásy Slovenska.
Áno, spomínam sin a dobrý guláš zo 61. stretnutia čitateľov Krás Slovenska, ktoré sa konalo vo Vrútkach a na Martinských holiach počas posledného májového víkendu. (foto č. 10)
Človek sa tam stretne s priateľmi rovnakej krvnej skupiny, ktorých som naposledy videl pred rokom. Bohužiaľ, niektorí už robia turistické výstupy iba na nebesiach.
Tí pozemskí „krásisti“ však nezabudnú priniesť na stretnutie epikuristické špeciality – klobásky, chlebíček, vínečko, zákusky a, samozrejme, aj nejaké tie ohnivé destiláty.
Kanada sa tam, samozrejme, prezentovala z vancouverskej aj niagarskej gubernie, a to pod značkou Canadian Club.
Prečo je pre teba práve stretnutie Krasistov takou srdcovou záležitosťou?
K stretnutiam Krasistov mám mimoriadne osobný vzťah. Môj dedo Pavel Stacho spolu s partnerom Milošom Janoškom a kolektívom nadšencov založili v roku 1921 v Liptovskom Svätom Mikuláši jeden z najstarších nepretržite vychádzajúcich časopisov na Slovensku – Krásy Slovenska. Tento rok sme oslavovali už 105. ročník.
Môj dedo, ktorý je pochovaný v Trenčíne, pochádzal z Turčianskeho Svätého Martina. Mal som preto možnosť s priateľmi sa na Národnom cintoríne v Martine pokloniť aj svojmu pradedovi Ľudovítovi, veľkému národovcovi a matičiarovi. Jeho hrob sa nachádza neďaleko hrobu akademického maliara Martina Benku.
Paul, keby si mal všetky svoje tohtoročné dojmy zhrnúť do niekoľkých slov, čo by si odkázal našim čitateľom?
Nuž, iba toľko, že teraz už poznajú môj príbeh a moje dojmy z tohtoročnej návštevy krajiny medzi Tatrami a Dunajom.
A čitateľom Slova z Britskej Kolumbie prajem predovšetkým to zakaždým potrebné:
ZDRAVÍČKO SO ŠŤASTÍČKOM!
Text a fotografie Paul Stacho.
Do formy rozhovoru text pretranfsomoval a fotofrafie vybral Jozef Starosta.
- 4 views