V pozdnom veku sa dozvedám, aj to iba z neoficiálnych zdrojov, o pestrofarebnej histórii Slovákov. Väčšinou nám túto históriu písali iní. Zamlčiavali, glorifikovali, zatracovali a prekrúcali. Na základnej škole som sa dozvedel o bitke pri Domažliciach, ako tam pápežský legát Čézaríny stratil pri úteku čiapku. (Ako som mu to doprial, lebo husiti boli „naši“.) Poznal som presný počet vyjednávačov v Svárovskom štrajku, podrobne som poznal udalosti okolo Lidíc a Ležákov, dôverne som poznal výroky spartského kráľa Leonida, ktoré vznikli pri Termopylách, a o partizánmi vyvraždených 84 statočných a pracovitých ľudí na novobanských štáloch som sa nedozvedel. A chodil som do školy, ktorá bola vzdialená od toho miesta päť kilometrov! V učebnici som sa nedozvedel názvy 60 vypálených dedín na Slovensku.
Len náhodou a vďaka dobrému učiteľovi som počul o vozokanskej epopeji – protitureckej bitke. Som hrdý na svojich predkov, ktorí vidlami a kosami pod velením štyroch Esterháziovcov – kapitánov premohli presilu po zuby ozbrojených Turkov. Som hrdý na Ďurka Langsfelda, Vilka Šuleka, Ľudovíta Holubyho pre ich statočnosť.
Dovtípil som sa, že toľká báza duchovného bohatstva vznikla preto, lebo ľudia na našich dedinkách nevedeli čítať, a preto si museli pamätať, rozvíjať si pamäť. Veď stotisíc slovenských ľudových piesní, nie menej rozprávok, prísloví a porekadiel – tam je zahrnutá múdrosť všetkých čias. František List vyháňal z Budapešti svojich žiakov: Choďte preč! Tu sa nič nenaučíte! Pod Tatrami, tam je hniezdo muziky.
Čím bol formovaný cit a zmysel pre krásu u našich predkov? Boli to hory zázračnej stíny a prekrásna slovenská diaľ? Sto pokolení v zemi sní o tom, čo je krása – uvažuje Rúfus. Architekti hovoria, že naša dedina bola pred niekoľkými storočiami architektonicky i urbanisticky dokonale dotvorená. Chudobka krásna! Divá a krásna! Český maliar Hála si prišiel do Važca načrtnúť zopár skíc. O dva týždne píše list: Milá mamka, už som chcel odísť a čosi ma stiahlo späť. Keď tu je všetko krásne. A ostal vo Važci až do konca svojho života.
Mnohé rozprávky, ktoré na Slovensku zozbierala Božena Nemcová, časom nadobudli českú patinu. Nemyslím si, že by sa Margita a Besná potulovala popri Vltave. Nositeľ Nobelovej ceny etnograf Björnson, ten, ktorý si odmietol sadnúť v Budapešti za jeden stôl s vrahmi, ten, ktorý napriek zákazu roztrúbil do celého sveta, že v Uhorsku sa do utláčaného národa strieľa ako do hovädzieho dobytka, napísal: Tento národ nemožno vystrieľať, je to národ umelcov. Zájdi do doliny a stretneš čarokrásne výšivky, drevorezby, muziku, tanec, bujarý prejav života. Nadnesene povedané: Ľahko bolo s takýmito génmi Hudecovi stavať Šanghaj, kresliť Warholovi, Kolomanovi Sokolovi, strúhať Betlehem Pekarovi, písať Dobšinskému, spievať Popovej, maľovať cára Petra Veľkého Kupeckému...
Vzplanul som spravodlivým hnevom: Čo to boli za mumáci, tí naši predkovia? Český vedec J. Heyrovský dostal za „Ilkovičovu rovnicu“ Nobelovu cenu. (Ilkovič pochádzal z východného Slovenska.) Keď si americký vedec pripísal Murgašov patent, povedal Murgaš: Hlavné je, aby to slúžilo ľuďom! A vôbec – keby si bol získal kvalifikáciu, mohol učiť aspoň na základnej škole fyziku. Vynálezy kaplána Jedlíka zo Zemného si po niekoľkých rokoch zapísal Farraday a Siemens. Svetoznámeho architekta Hudeca, ktorý sa narodil a osemnásť rokov žil v Banskej Bystrici, vlastnia Maďari (veď bol Uhor – teda Maďar, aj Čechom patrí, veď žil aj v Československu, no a keďže žil aj v USA, patrí Američanom).
U nás je éra iných celebrít. Krásni mumáci! Aké primitívne, no zároveň populárne je, keď si niekto bráni svoju matku, svoj národ, jeho dejiny, je nazvaný nacistom, extrémistom, rasistom, xenofóbom...
- 70 views