Už bolo len niekoľko dní do Vianoc. Sedel som vo farskej úradovni a písal som posledné vianočné karty. Pozrel som von oknom. Hore ulicou kráčal neznámy mladý človek. Kráčal prihrbený, akoby niesol veľkú ťarchu. Prešiel popred kostol. Pred farou zaváhal a postál. Potom rázne zabočil k fare, vystúpil hore cementovými schodíkmi a stisol elektrický zvonček. Otvoril som mu dvere po prvom zazvonení. Pozdravili sme sa a hneď mi povedal, že by chcel hovoriť s pastorom.
„Ja som pastor“, povedal som. Nesmelo sa opýtal „Máte trochu času?“ Kývnul som hlavou a ponúkol som ho, aby vstúpil. V obyvačke sme si sadli oproti sebe. Mladý človek bez ďalšieho úvodu povedal, že ide skočiť z mosta.
Na tichomorskom pobreží Kanady v meste Vancouver je morská úžina, ktorou musia prejť všetky lode čo idú do prístavu. Úžinu preklenuje výnimočne vysoký most, popod ktorý bez ťažkostí prepláva aj tá najväčšia zámorská loď. Most je vychýrený ako most smrti. Samovrah, ktorý z neho skočí, má istotu, že sa mu samovražda vydarí. Ten mladý človek to teda myslel vážne.
Opýtal som sa ho: „Mohol by si mi povedať, prečo chceš skočiť?“ Nesúvislo, s častými prestávkami, v niekoľkých vetách zhrnul svoj život. Detstvo úplne vynechal. Vraj to nestojí za to hovoriť o rodičoch, čo neboli rodičia. Bolo to chladné odsúdenie. Jeho rodičia si nezaslúžili ani len spomienku.
Hladný, pootĺkaný každodenným bitím opitého otca, desaťročný utiekol z domu. Začala ho živiť ulica. Prijala ho skupina mladistvých gangsterov. Bola to škola, v ktorej prešiel všetkými štádiami kriminálneho výcviku. Žili ako smečka vlkov v zime. Poslúchali vodcu, lebo bol najsilnejší a najskúsenejší – ale inak bývali medzi nimi časté a krvavé ruvačky. Najmä, keď alkoholom oslavovali nejakú vydarenú spoločnú akciu.
Od alkoholu prešiel na drogy, kým ho nenašli policajti schúleného vo dverách opusteného domu, keď si doprial priveľkú dávku heroinu. Po záchytke nasledovali roky nútenej rehabilitácie, potom dobrovolná vojenská služba. Našiel si dievča a po vojenčine sa na úrade zosobášili. Na svadbu prišli aj bývalí priatelia z ulice. Opil sa. To stačilo. Začal piť viac ako kedykoľvek predtým. Jedného rána, keď sa prebudil z alkoholického spánku, žena bola preč. Nikdy ju viac nevidel ...
Sedeli sme dlhšiu chvíľu bez slova. V tom momente som nevedel, čo mu povedať. Keď už vstával, že odíde, povedal som mu, aby chvíľku ostal sedieť. Postavil som vodu na kávu. Keď sme už popíjali kávičku a zajedali koláče, začal som otázkou: „Bol si už v Afrike?“ Pokrútil hlavou, že nie.
Za dlhší čas som mu rozprával o Afrike[1]. Začal so záujmom počúvať a klásť otázky. Potom sme prešli na Európu, Áziu. Nakoniec som mu povedal: „Chceš skočiť z mosta. Vidíš aký krásny je svet a ty si ho ešte nevidel. Nechď na most, ale dolu do prístavu, daj sa najať na nejakú nákladnú loď a cestuj. Boh stvoril svet pre ľudí. Choď si ho pozrieť. Ešte si primladý na to, aby si odišiel z tohto sveta, ktorý ani len nepoznáš“.
Kým ticho sedel a rozmýšľal, ešte som dodal: „Vieš, že o pár dní sú Vianoce. Vojdi do niektorého kostola a povedz aj Ježiškovi o svojich ťažkostiach“.
Vstal som a podal som ruku. „Urobím, ako mi radíte“, povedal mladý človek a odišiel.
V novinách nebolo nič. Teda neskočil. Kto vie, kde bude sláviť tieto Vianoce...
O. Jozef Švec S.J., Ročenka Slovenskí jezuiti v Kanade, 1985
[1] Autor textu bol veľa rokov misionárom v Zambii
- 22 views
Add new comment